Ema študuje predškolskú pedagogiku a odmalička tušila, že chce byť učiteľkou. Najviac ju láka práca s menšími deťmi v škôlke, lebo vedia vo veľkom prejaviť radosť a vďačnosť. Zároveň búra mýty o tom, prečo sa učiteľky v škôlke len „nehrajú”.
Ako si sa dostala k učiteľstvu?
Myslím si, že som to v sebe mala od malička, lebo v rodine sme mali viacero učiteľov, napríklad moja mamina. Páčilo sa mi u nej, že sa hrávala spolu s deťmi a učila sa s nimi. Tiež som sa hrávala na učiteľku. Rodičia mi dokonca kúpili do izby čiernu tabuľu, kde moje sestry sedeli ako žiaci a ja som im „písala známky“ a podpisovala žiacke knižky. Práca učiteľky ma vždy lákala, a keďže mama učí na 1. stupni základnej školy, bolo to pre mňa prirodzené.
Aké to pre teba bolo mať maminu za učiteľku?
Videla som jej prácu a čo robí. Nevnímala som u nej, žeby bola na mňa viac prísna len preto, že je pani učiteľka. Vždy ale dbala na to, aby sme mali pekné zošity a boli pripravené do školy. Takisto sa dosť zaujímala o to, aké máme úlohy a čo preberáme v škole. Zároveň sa mi veľmi páčilo, že nikdy nedávala dôraz na to, že musíme byť jednotkárky. Skôr jej išlo o to, aby sme boli v škole šťastné.
Prečo sa chceš stať učiteľkou?
Pre mňa sú kľúčové vzťahy a vzdelávanie detí. Veľmi ma napĺňa, keď vidím, že sa deti posúvajú a že sa z niečoho tešia. Baví ma, že im môžem sprostredkovať nové vedomosti. Myslím si, že učitelia sú veľmi dôležitým základom pre fungovanie celej krajiny, hoci ich spoločnosť vníma o niečo horšie ako v minulosti. Žiadne iné povolanie by bez učiteľov nebolo a každý potrebuje učiteľa.
Študuješ predškolskú pedagogiku. Prečo si sa rozhodla práve pre ňu?
Mala som skúsenosti s rôznymi deťmi, robila som napríklad tábory aj pre staršie deti, ale nakoniec som prišla na to, že ma najviac baví pracovať s menšími deťmi. Aj napriek tomu, že sa stretávam so stereotypom, že ma neberú ako učiteľku v materskej škole vážne, lebo sa s deťmi len hrám.
Pre mňa má predškolský vek veľký význam, pretože tam sa deti najviac vyvíjajú a dokážu sa najviac naučiť. Vtedy sa formuje myslenie a ich rozvoj je v tom veku veľmi intenzívny. Keď v deťoch do 6 rokov vytvoríme dobrý základ, tak sa od toho odvíja často aj ich celý život. Aký budú mať napríklad vzťah k učeniu a celkovo k svetu.
V materskej škole sa deti učia regulovať emócie a fungovať spoločne s inými v kolektíve, čo je za mňa dôležité. Preto ma to ťahalo k menším deťom, pretože v materskej škole sa formuje celý ich svet.
O učiteľoch a učiteľkách v škôlkach kolujú mýty, že je to jednoduchá práca, lebo sa s deťmi len hráte. Čo by si povedala človeku, ktorý by mal tento názor?
Stretávam sa s týmto predsudkom veľmi často. Nechcem moralizovať, ale možno si ľudia nevedia predstaviť prácu v materskej škole, lebo si zo škôlky pamätajú, že sa tam len hrali alebo behali na dvore. Deti sa ale učia hlbšie veci – často cez rôzne primitívne hry. Samozrejme aj rodičia vzdelávajú svoje deti doma, ale nedokážu ísť tak do hĺbky a pracovať s nimi tak cielene, ako učitelia v materskej škole. Je pravda, že sa s deťmi veľa hráme, lebo je to ich prvoradá forma učenia sa do 6 rokov. Lenže hra má vždy nejaký cieľ, svoj význam a je za tým omnoho viac. Práve vďaka hre sa deti vždy niečo nové dozvedia alebo zopakujú si naučené.
Zároveň práca učiteľa v škôlke je náročnejšia aj z pohľadu socializácie detí a odlúčenia od rodiny. Prvé dni veľmi veľa detí plače a mnohí si neuvedomujú, aké je to pre učiteľku náročné byť pre ne stále oporou a byť emočne dostupná.
Keď niekto rozmýšľa, žeby sa dal/a na učiteľstvo v škôlke, aké vlastnosti alebo predpoklady by mal/a na to mať?
Rozhodne musí mať rád prácu s malými deťmi. Ďalej by mal vedieť reagovať niekedy aj dosť pohotovo a byť pripravený na rôzne situácie. Niekedy si môžem naplánovať celú hodinu, ale často ju musím upraviť podľa potrieb detí. Preto sa hodí, keď človek dokáže improvizovať. Ale toto sú veci, ktoré sa dajú časom a praxou naučiť, takže sa študenti nemusia báť.
A čo sa týka vlastností, tak dobrý učiteľ v škôlke by mal byť podľa mňa láskavý, chápavý, v niečom energický a emočne dostupný, aby bol deti schopný utišovať a chváliť aj za drobné pokroky.
Na čo sa najviac tešíš, keď začneš pracovať ako učiteľka?
Veľmi sa teším, keď uvidím radosť detí. Napríklad, keď im oznámim, že sa ideme hrať ich obľúbenú hru, tak sa všetci začnú tešiť a budú za to vďačí. To bude pre mňa úžasný pocit.
Je niečo, z čoho máš zatiaľ ešte rešpekt alebo obavy?
Mám ešte obavy, či budem schopná si u detí a rodičov vybudovať zdravý rešpekt, keďže budem mladá a začínajúca učiteľka. Ale viem, že na to musím prísť postupne praxou a časom. Ďalej som mala strach, že nebudem deti vedieť naučiť pesničky, lebo v škôlke sa veľa spieva a často sa hanbím spievať. Ale potom som prišla na to, že deti neriešia, ako spievam, ale tešia sa zo spoločného času.
Akou učiteľkou chceš byť? Ako majú na teba potom tvoje deti zo škôlky spomínať?
Tým, že ide o menšie deti, tak neviem, ako si ma budú pamätať, lebo ja sama si nepamätám veľa zo škôlky. Dúfam, že budú spomínať na to, že sme mali v škôlke srandu. Že ich to so mnou bavilo a že neboli zo mňa v strese.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí si myslia, že učiteľstvo je „nudné“ alebo nezaujímavé?
Učiteľstvo je všetko, len nie nudné. Je to práca, ktorá prináša nové situácie. Zároveň je to práca, v ktorej vidím veľký posun a dopad môjho snaženia. Toto povolanie má podľa mňa budúcnosť, pretože už stovky rokov je potrebné. Aj keď je dnešný svet plný technológii a máme tu aj nástup umelej inteligencie, tak vzťah učiteľa s deťmi a ich puto žiadna technológia nikdy nenahradí. Samozrejme, že technológie urýchlia pre deti získavanie informácie, ale je dôležité, aby tu boli učitelia, ktorí im dajú informácie do kontextu. Preto si myslím, že práca učiteľov má stále veľkú budúcnosť.
