Študuje slovenčinu a históriu na Trnavskej univerzite a humanitné predmety sú podľa nej rovnako dôležité ako prírodné či technické vedy. Študentka Martina nám porozprávala o tom, prečo sa chce stať učiteľkou a prečo sa začínajúci učitelia podľa nej nemajú báť zlyhania a chýb.
Ahoj, povedz nám prosím niečo o sebe.
Volám sa Martina a študujem učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a histórie na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Som v poslednom ročníku.
Kedy si sa rozhodla pre učiteľstvo? Ovplyvnil ťa niekto konkrétny?
Myslím si, že to bolo dané tým, že som sa v prostredí školstva pohybovala odmalička. Postupom času som prišla na to, že veľkú zásluhu na tom má aj moja mamina. Pravidelne u nás na Žilinskej univerzite na Ústave celoživotnú vzdelávania organizujú v lete kurzy slovenského jazyka pre cudzincov. Po prvom ročníku na univerzite som sa bola na kurz pozrieť, no nejako ma to neoslovilo. Po druhom ročníku však hrozila situácia, že sa v pondelok nemal kto postaviť pred žiakov. Neostávalo nič iné ako to, že musela som ísť učiť ja. Najprv sa mi do toho veľmi nechcelo. Časom som však objavila a zistila, čo všetko vlastne v sebe učiteľstvo ukrýva a túto prácu som si veľmi obľúbila.
Uvažovala si aj nad inými odbormi?
Počas základnej školy som mala nápad, že pôjdem študovať etnografiu, ale postupne som zisťovala, že by som v nej nemala dobré uplatnenie.
Prečo si sa rozhodla pre štúdium učiteľstva? Čo pre teba znamená stať sa raz učiteľkou?
Myslím si, že učiteľstvo nie je len profesia, v ktorej sa odovzdávajú vedomosti a dávajú známky. Vnímam učiteľa ako osobu, ktorá dokáže žiakom pomôcť, ukázať im cestu v živote a byť im oporou. Práve v tom vidím zmysel práce učiteľa.
Prečo si si vybrala kombináciu slovenčina a dejepis?
Dejepis bol pre mňa jasnou voľbou už od základnej školy, mala som výborných učiteľov. Hľadala som predmet, ktorý by sa k nemu dal dobre prepojiť, a vyšla mi z toho slovenčina.
Pri slovenčine mi zároveň dávalo zmysel hľadať si vlastný štýl vyučovania. Na gymnáziu som mala počas štyroch rokov päť rôznych učiteľov slovenčiny a každý učil úplne inak. Nevedela som si v tom nájsť to svoje a práve to ma motivovalo premýšľať nad tým, ako by som chcela učiť ja.
Niektorí ľudia považujú humanitné predmety za niečo menej. Prečo sú podľa teba dôležité?
Humanitné predmety, ako sú jazyky, dejepis či občianska náuka, nám podľa mňa dávajú základ do všetkých ostatných predmetov. Napríklad pri slovenčine je dôležité, aby sme ju ovládali, pretože vďaka nej získavame jazykové základy a učíme sa čítať s porozumením. Keď nevieme, čo čítame, môžeme byť akokoľvek inteligentní, ale bez toho to jednoducho nejde.
Pri dejepise je zas dôležité poznať našu históriu, aby sme neopakovali chyby z minulosti, dokázali sa z nich poučiť a vziať si z nich príklad.
Čo ťa na štúdiu najviac prekvapilo? Čo bolo náročné?
Začínala som ako covidový študent, a preto bol pre mňa prvý ročník náročný. Prvú polovicu semestra sme boli v škole a druhú časť sme absolvovali doma. Aj prvé skúšky prebiehali online.
Výzvou bol prvotný stres a neznalosť vysokoškolského systému. Aj keď sa mohlo zdať, že v letnom semestri už budeme vedieť, ako to funguje, kvôli COVID-19 sme prvé fyzické skúšky zažili až v letnom semestri.
Čo ťa naopak na štúdiu potešilo?
Prekvapilo ma, že do praxe sme sa dostali až v treťom ročníku, čo bolo podľa mňa neskoro. Ale počula som, že sa počet hodín povinnej praxe pre budúcich učiteľov zvyšoval, čo je podľa mňa veľmi dôležité.
Na magisterskom štúdiu ma však veľmi potešilo, že sme mali omnoho viac praktických predmetov. Dostali sme konkrétne tipy, ako učiť a ako pracovať so žiakmi. Mojím obľúbeným predmetom sú Moderné stratégie vo vyučovaní slovenského jazyka a literatúry. Učila nás pani učiteľka z praxe, ktorá mala reálne skúsenosti. Naučili sme sa nové moderné metódy, kedy ich využívať a ako s nimi pracovať. Veľmi silným predmetom boli pre mňa aj Základy slovenského posunkového jazyka, keďže na našej katedre je silná komunita nepočujúcich.
Na čo sa najviac tešíš, keď začneš učiť?
Rada by som učila na základnej škole, pretože tam mám najviac skúseností z praxe. Najviac sa teším na to, že budem môcť zhmotniť svoje vízie o kreatívnom a inovatívnom vyučovaní. Chcela by som obmedziť klasický výklad a učiť napríklad dejepis cez súvislosti, diskusie a argumentáciu. Nedávno som začala premýšľať nad témami, ktorým by som sa chcela viac venovať, a objavila som jednu spoločenskú didaktickú hru. Začala som ju testovať a už teraz rozmýšľam, ako ju v budúcnosti zapojím do vyučovania.
Akou učiteľkou chceš byť? Ako majú na teba žiaci spomínať po 10 rokoch?
Spomínam si na situáciu s mojou babkou, keď ju stretli bývalí žiaci a povedali: „Vy ste pani učiteľka, na ktorú stále spomíname a veľa ste nás naučila.“ Takže toto je moja motivácia. Zároveň by som chcela byť láskavo prísna učiteľka v tom zmysle, že musím žiakom nastaviť hranice a mať autoritu, ale zároveň nebyť nejakým učiteľom s palicou v ruke a nebudiť v nich strach. Chcem byť pre nich kamarátskou osobou, ktorá im dokáže pomôcť v náročných situáciách.
Kto sa podľa teba hodí na učiteľstvo?
Učiteľom podľa mňa nemusí byť niekto, kto mal samé jednotky. Mojím veľkým vzorom bol učiteľ občianskej náuky. Bol otvorený, milý, vedel nás povzbudiť a pomôcť nám. Neustále na sebe pracoval a neostal stáť na jednom mieste. A to je podľa mňa pre učiteľa extrémne dôležité.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí si myslia, že učiteľstvo je nudné?
Učiteľstvo má podľa mňa obrovský zmysel. Učiteľ je po rodine niekto, kto formuje žiaka. A často práve vtedy, keď to v rodine nefunguje, má učiteľ veľký potenciál žiaka ovplyvniť a nasmerovať. Práca učiteľa vôbec nie je nudná. Každá trieda a každý žiak je iný. Svet aj technológie sa neustále menia a učiteľ sa im musí prispôsobovať.
Máš nejaký odkaz pre študentov a študentky, ktorí si nie sú istí, či ísť študovať učiteľstvo?
Myslím si, že z učiteľstva netreba mať strach. Učiteľ ako osoba nemusí byť dokonalý, ale na začiatku sa nesmie báť chýb a možného zlyhania. Lebo to môže nastať a je to prirodzená súčasť práce učiteľa. Učiteľstvo sa nedá naučiť naraz a my ako začínajúci učitelia musíme na to postupne prísť. A viem, že sa to dá 🙂
