Učiteľka Janka Šošovičková by najradšej zrušila známky. Nie preto, že by nechcela deti hodnotiť, ale preto, že v každom vidí potenciál, ktorý sa nedá zmerať jedným číslom. Chyby u nej nie sú zlyhaním, ale bežnou súčasťou života. V rozhovore hovorí aj o tom, ako vytvára v triede bezpečné prostredie, aby sa žiaci nebáli skúšať nové veci.
Pamätáte si moment, keď ste si povedali, že chcete byť učiteľkou?
Ja si nepamätám, že by som niekedy chcela byť učiteľkou. Ani si nepamätám fázu života, že by som si to povedala. Skôr som mala šťastie, že som bola všestranné dieťa a do čoho som sa pustila, to mi išlo pomerne ľahko. Vyrastala som v socializme a kariérna výchova fungovala tak, že riaditeľovi prišiel papier, koľko žiakov má umiestniť na akú školu, a on sa snažil tabuľky nekaziť a nejako ich tam „napchať“. Aspoň tak som to vtedy vnímala.
Pôvodne som chcela študovať umeleckú fotografiu. Boli sme strojársky a elektrotechnický región, tak mi dali na výber: strojárske učilište alebo strojársku priemyslovku. Potrebovali tam umiestniť dievčatá. Vybrala som si strojársku priemyslovku a keďže mi to išlo a okrem toho ma to aj bavilo, pokračovala som na Materiálovotechnologickej fakulte STU.
A učiteľstvo vtedy nebolo vôbec vaša voľba?
Vôbec. O štúdium učiteľstva bol v tých časoch obrovský záujem. Kamarátky, ktoré chceli ísť na učiteľstvo, sa tam väčšinou nedostali, lebo z technických stredných škôl sme dostali odporúčanie ísť študovať len technické odbory. Po ukončení štúdia som začala vedeckú kariéru. Pracovala som v materiálovom výskume a vyhovovalo mi to, pretože som sa v tom našla.
Už počas vysokej školy, v treťom ročníku som začala robiť pomocnú vedeckú silu a časom som viedla cvičenia. Úplne prirodzene som zostala na univerzite a ako študent externého doktorandského štúdia som sa začala pripravovať na vedeckú kariéru. Jej súčasťou bolo vedenie cvičení, neskôr prednášok. To bola moja prvá „učiteľská“ kariéra.
Ako ste sa dostali potom k práci učiteľky?
V základnej škole, ktorú navštevovala staršia dcéra vypadol fyzikár. Pani riaditeľka ma oslovila, či by som nezobrala aspoň pár hodín fyziky, kým nenájdu kvalifikovaného učiteľa. Povedala som si, že to skúsim. Učenie ma bavilo a vedela som si to predstaviť popri výchove detí a čiastočnom úväzku na univerzite. V roku 2013 som spoluprácu s univerzitou ukončila a zostala učiť na plný úväzok na základnej škole, už je to viac než 13 rokov.
Takže to nebolo plánované, ale chytilo vás to?
Mám také „nastavenie“, že keď niečo robím, chcem to robiť čo najlepšie. Začala som si doštudovávať didaktiku, dorobila som si rozširujúce štúdium fyziky, začala som sa nad učením viac a viac zamýšľať…. Uvedomila som, že dobre učiť neznamená len stáť pred tabuľou, vysvetľovať nové učivo, diktovať poznámky, skúšať, či písať písomky…..
Bolo vaše rozhodnutie zostať učiť na základnej škole viac pragmatické alebo vnútorné?
Oboje. Na univerzite mi nepredĺžili zmluvu pre klesajúci počet študentov na technických odboroch. Mala som ponuky do výskumného sektora, dokonca i do Česka. Zároveň som však mala dve malé deti a preto som uprednostnila zamestnanie, ktoré mi viac umožnilo venovať sa i vlastným deťom. Vtedy to bolo pre mňa najdôležitejšie.
Pomohlo vám učiteľstvo aj v tom, že je flexibilnejšie pre rodinu?
Určite. Moje dcéry chodili do tej istej školy, kde som učila a stále učím. Boli sme veľa spolu a prvé pedagogické pokusy som robila na nich. Moje deti boli na začiatku vlastne súčasťou všetkých mojich nápadov a keď sme to spolu zvládli, tak som sa púšťala do nových dobrodružstiev v stále širšom školskom kolektíve.
Učíte veľa stereotypne „mužských“ predmetov – fyziku, matematiku, informatiku… Čo vás na nich priťahovalo?
Z fyziky som mala paradoxne najhoršie známky v živote. Na základnej škole som mala šťastie na príšerne nudných učiteľov, ktorí učili cez frontálne učenie, diktovanie, skúšanie pri tabuli, písomky… a ja nemám vzťah k bifľovaniu predmetov, ktoré ma nebavia. Mám rada, keď veciam rozumiem. Postupne som si k matematike a fyzike našla vzťah a zistila, že práve tieto predmety, keď človek pochopí základnú logiku, dávajú zmysel a otvárajú dvere k lepšiemu pochopeniu fungovania sveta. S informatikou to bolo trochu inak.
Vyrastali sme v dobe, keď počítače neboli samozrejmosťou. Možno preto nás fascinovali a zaujímali sme sa o ne. Už počas štúdia na univerzite bolo zrejmé, ako veľmi nám môžu uľahčiť štúdium a vedeckú prácu. Od tých čias sa snažím byť v obraze a vzdelávať sa vo využívaní digitálnych nástrojov, ktoré sú prínosom pre moju prácu.
Razíte filozofiu, že aj spodných 30 % detí má často veľký neobjavený potenciál. Ako hľadáte takýto potenciál u žiakov?
Každé dieťa má nejaký talent. Len ho treba nájsť. Tí, čo majú doma dobré zázemie, sa väčšinou nestratia. Ale sú deti, ktoré majú talent a zároveň nejaké znevýhodnenie, napríklad poruchy učenia. Tam sa často skrýva i veľký technický alebo matematický potenciál, len ho je náročnejšie objaviť a následne aj rozvíjať. V tomto som trpezlivá a nevzdávam sa. Ako hovorí moja dcéra, „hrabem sa v tom“, až kým niečo nenájdeme. Najčastejšie hľadáme cestu cez bádateľské aktivity, projektové učenie, vedecké festivaly a rôzne tímové súťaže ako sú napr. Pohár vedy, F4Ž, FVAT, Vysvetli to po svojom, Náboj Junior a pod.
Ako by ste definovali váš štýl alebo filozofiu učenia?
Toto je zaujímavá otázka. Najradšej by som bola v triede neviditeľná. Snažím sa učiť tak, aby som čo najmenej rozprávala a pracovala ja, a čo najviac rozprávali a pracovali moji žiaci. Nie je to úplne jednoduché, výsledky sú však viditeľné. Keď decká odchádzajú z hodiny a hovoria si „toto som dokázal vlastnými silami“, dosiahli sme na hodine cieľ. Má to však aj slabé miesto, pretože oni potom niekedy naozaj majú pocit, že zvládli všetko sami a vyzerá to tak, že ja som nič nerobila (smiech). Učiteľ by mal byť podľa mňa najmä sprievodca. V modernej didaktike sa používa na tento spôsob učenia pomenovanie „lenivý učiteľ“. Baví ma byť lenivou učiteľkou.
Ako vytvárate v triede prostredie, kde sa deti neboja robiť chyby?
V prvom rade, keď človek chce takú atmosféru vytvoriť, tak si musí vedieť priznať vlastnú chybu a poďakovať sa, keď ho niekto na ňu upozorní. Ja žiakom často ďakujem za pekné chyby. To sú chyby, z ktorých sa vieme veľa naučiť. Aj vďaka tomu nemajú strach a radi chodia k tabuli, často sa predbiehajú, kto pôjde skôr. Máme tiež skúsenosť, že aj vynikajúci žiaci sa mýlia. Je úplne radostné, keď príde žiak, ktorý mal vždy pravdu, a urobí svoju prvú chybu. Postupne sa učíme nebrať chyby tragicky, ale ako bežnú súčasť života. Kto nerobí chyby, tak nevyužíva svoj potenciál naplno. Chyby nám pomáhajú zistiť, čo funguje a čo nie. Ak sa im snažíme vyhnúť, máme sklon vyhýbať sa novým výzvam a veciam, v ktorých sme neistí. Neposúvame sa vpred.
Našim cieľom, ako učiteľov, by malo byť posúvať deti dopredu. Jediné, čo má zmysel porovnávať, je porovnávať žiaka so sebou samým. Vždy deťom hovorím, aby sa neporovnávali so spolužiakmi, ale s tým, aký boli včera. Je podľa mňa úplne mylné, keď sa dieťa stáva objektom pochvaly za známky a rodičia alebo starí rodičia sa ho pýtajú len na známky. Práve toto následne prináša do vyučovania strach zo zlyhania, stres, prílišnú súťaživosť. A presne takto to vysvetľujem aj rodičom.
Na hodinách využívate aj iné hodnotenie ako známky. V čom to môže žiakom pomôcť?
Keby to záležalo odo mňa, tak by som známkovanie úplne zrušila. Uprednostnila by som slovné hodnotenie a predovšetkým formatívne hodnotenie, aby sme si s deťmi pomenovali, čo bolo na ich práci dobré, čo by sa dalo zlepšiť a kam sa potrebujeme ešte posunúť. Bohužiaľ to nie je ešte celkom možné, lebo žiaci idú na stredné školy, kde potrebujú vysvedčenia. Vytvorila som si k tomu vlastný prístup. Dávam žiakom veľmi veľa známok a iba mimoriadne dostanú horšiu známku ako trojku. Preto sa tak prestávajú sústrediť na občasné neúspechy.
Zastávam názor, že každý by mal dostať aspoň 5 jednotiek za polroka, aby zažil, že bol v niečom úspešný. A ja som tu na to, aby som vymýšľala zaujímavé úlohy, ktoré dokážu žiaci – či už samostatne alebo v skupine – zodpovedať na jednotku. Všetci musíme zažiť úspech, lebo nás učenie prestane baviť. Zároveň si myslím, že každé dieťa môže zlyhať, dokonca aj tí najlepší. Stane sa, že niekedy žiaci dosiahnu horší výsledok, ako si predstavovali, no musia sa ho naučiť prijať, poučiť sa z neho a posunúť sa ďalej.
Na konci hodiny máme obvykle krátku diskusiu, kde sa bavíme o tom, ako by sa nabudúce dali veci robiť lepšie. Táto reflexia je pre mňa neoddeliteľnou súčasťou vzdelávania. Pýtam sa žiakov, čo sa naučili alebo využívam rôzne lístky s otázkami „Ako sa dnes cítim?“, „Aká informácia bola pre mňa najzaujímavejšia?”, „Čo som ešte nepochopil?”, „Čo sa chcem opýtať?”, „V čom by som sa chcel zlepšiť?” Je to podľa mňa dôležité, pretože ako učitelia sme tu kvôli pokroku detí, nie preto, aby sme ich známkovali a ukazovali im čo všetko nevedia.
