Vikingovia, ktorí párali črevá, skúšanie hraníc s učiteľmi a hodiny matematiky, na ktorých sa cítil bezpečne. Takto a ešte viac spomína popularizátor vedy Samuel Kováčik alias Vedátor na svoje školské časy. Ako ho ovplyvnili učitelia? Ako sa zrodila jeho láska k fyzike? Dozviete sa v článku.
Ako si spomínate na vaše školské časy? Či už na základnú alebo strednú školu?
Začal by som ešte škôlkou, lebo zo škôlky si pamätám strašne veľa. Mali sme tam partiu kamarátov a založili sme si takú „bleskovú políciu“. Maminy nám vyrobili odznaky a my sme v kríkoch zabíjali pieskových démonov a rôzne neexistujúce príšery. Takže tie prvé spomienky sú veľmi silné.
Zo základnej školy si, paradoxne, pamätám hlavne ľudí a vzťahy, nie učivo. Zo samotného učiva mám jednu spomienku, že som chýbal v prvom ročníku, keď sa učilo písmeno U. To som sa potom musel doučiť, myslím, že to bolo „U ako uhlie“.
Ale pamätám si jednu učiteľku, ktorá ma veľmi ovplyvnila. Keď zistila, že skladám origami, tak mi doniesla hromadu papierov a skladačiek od svojho syna, ktorý tiež skladal origami. A toto sa mi strašne vrylo do pamäti, že sa zaujímala o to, čo nás baví, a podporovala nás v tom. To je vlastne niečo, čo mi zo školy najviac zostalo. Nie poučky, ale ten pocit, že si niekomu nebol ľahostajný.
A čo vaše ďalšie spomienky na základnú a strednú školu?
Chodil som na cirkevné školy, asi preto, že sme bývali len 2-3 minúty od školy. Platilo u nás heslo, že najbližšia škola je najlepšia škola.
Na 8-ročnom gymnáziu sme mali ako trieda obrovské šťastie na triednu a aj učiteľku matematiky – Gabrielu Šilhárovú, ktorá s nami bola celých 8 rokov. Ona nás naučila matematiku tak, že sa jej podľa mňa nikto vyslovene nebál. Tí, čo ju potrebovali, ju vedeli veľmi dobre. A tí, čo ju nepotrebovali, ju vedeli aspoň rozumne dobre (smiech).
Takže aj nás dobre naučila matematiku, ale hlavne nám pomáhala na takej ľudskej úrovni, že sa zaujímala o to, aké máme vzťahy medzi sebou. Ak to u nás škrípalo, snažila sa to vyžehliť. Odvtedy, podľa mňa, všetci na ňu spomínajú často a v dobrom. Vnímam, že sme v nej mali obrovské šťastie.
Ako ste sa cítili na jej hodinách?
Dobre a bezpečne. Bezpečne v tom zmysle, že sme sa nebáli na jej hodinách. Nebolo to tak, že keď neviete učivo, tak vás zosmiešni. U nej sme vnímali, že keď nevieme niečo z učiva, tak nás nepotopí. Skôr bolo vidno, že ju to mrzí, že nás učivo nezaujalo, že sme si to neosvojili. A to nás paradoxne motivovalo viac, než krik. Aj keď som nebol naučený, tak som si pri skúšaní povedal: dobre, skúsim. Lebo som vedel, že sa mi nebude vysmievať a že jej ide o to, aby nám pomohla.
A čím boli jej hodiny iné než u ďalších učiteľov?
Veľký rozdiel bol v tom, že ona tomu učivu naozaj rozumela do hĺbky. Vtedy som to vnímal tak, že keď učiteľ dobre ovládal svoj predmet, tak som mal pocit, že má zmysel ho počúvať. U nej to nebola to len recitácia z poznámok. Vedela nám učivo zjednodušiť a vysvetliť, prečo sa niečo robí určitým spôsobom. Prečo presne takto riešime kvadratickú rovnicu, prečo musíš vymeniť tieto čísla za iné a prečo to celé dáva zmysel.
Jasné, nie každému to bolo príjemné. Lebo pochopiť to učivo je ťažšie ako si to len zapamätať. Ale pre tých, čo sme mali radi logiku, matiku, fyziku, informatiku, to bolo úplne kľúčové.
Máte vyštudovanú teoretickú fyziku a doktorát máte z matematickej fyziky. Kto alebo čo vo vás vzbudil záujem o fyziku?
Ja som bol dieťa, ktoré bolo z veľkej časti formované knihami. Tatino bol časť života kníhkupec, takže sme doma mali vždy police plné kníh. Čítal som od malička, napríklad Čin-čin, Opice z našej police, Gulliverove cesty alebo grécke báje.
Keď som bol na gymnáziu, tak začali vychádzať knihy zo série Hrôzostrašná história. To sme doslova žrali. Na dejepise sme robili referáty o Vikingoch, ako párali črevá, a to nie všetci učitelia ocenili. Tu si dodnes myslím, že niektorí učitelia mohli tie naše záujmy lepšie uchopiť. Namiesto „to sem nepatrí“ sa dalo povedať: OK, poďme sa baviť o vikinských rituáloch a o ich spoločnosti. Ale u nás na hodinách dejepisu to bolo skôr o tom, že poďme späť k učebnici.
Čítaval som knihy o matematike, s ktorými som podľa mňa trošku otravoval našu chudinku, pani učiteľku Gabiku. So spolužiakom sme za ňou chodili potom po hodinách a pýtali sme sa jej na fraktálne dimenzie či na Gödelovú vetu o neúplnosti. Boli to knihy, ktorým sme vtedy ešte riadne nerozumeli a vraveli sme si, že veď ona učí matematiku a toto všetko pozná. A poznala. Teraz spätne viem, že podľa mňa je kopa ľudí, čo vyštuduje matematiku, a s týmito vecami sa nestretne.
V rámci fyziky nastali u mňa dva zlomové momenty. Prvý bol, keď mi spolužiačka požičala knihu Žaláre svetla od Kitty Ferguson o čiernych dierach. Chcel som na ňu trochu zapôsobiť, tak som si ju prečítal, a úplne ma to odrovnalo. Koncept čiernych dier mi pripadal fascinujúci. Druhý moment bola 450 stranová kniha o kvantovej fyzike a laseroch. A vtedy som si povedal: wow, toto chcem pochopiť.
Tým pádom, mal som nadšenie pre fyziku a mal som aj skvelú matikárku, takže sa to skombinovalo do toho, že som sa rozhodol študovať matiku a fyziku.
Skúste si zaspomínať, aký ste bol žiak?
Bol som skôr priemerný žiak. Mal som jednotky, ale aj dvojky, trojky… a párkrát som si musel známky opravovať tak, aby z toho nebola štvorka. Raz ma dokonca jedna učiteľka nazvala idiotom. To bola presne tá učiteľka, pri ktorej sa človek na jej hodinách necítil dobre. Vždy, keď mi vyjde nová kniha, tak si na ňu spomeniem a pousmejem sa.
Z fyziky som mal v polovici štúdia na gymnáziu dokonca trojky. Učil som sa ju tak „mechanicky“, že vzorec, čísla, dosadiť, vypočítať a nakoniec som to celé zabudol. Nebavilo ma to. Potom prišla analytická geometria, ktorú som nenávidel a bola len o vzorčekoch. A raz som si povedal, doparoma, veď ja čítam skvelé knihy o matematike a fyzike a tam mi to dáva zmysel. Prečo sa nepokúsim tomu reálne porozumieť? A ono sa dalo. Keď som pochopil, prečo vymieňam čísla, prečo sa niečo počíta takto a nie inak, zrazu som sa to nemusel už učiť naspamäť, lebo som tomu rozumel.
A to isté sa stalo aj vo fyzike. Zistil som, že veľa vzorcov vyplýva z pár základných rovníc. Že keď rozumiem základom, nemusím sa bifliť zvyšok. Vtedy sa zo mňa zrazu stal „jednotkár“. Ale nie preto, že by som sa viac učil. Skôr preto, že som sa začal učiť inak, že som tomu chcel rozumieť, nie si to len pamätať.
V našej triede nás bolo viacero spolužiakov, ktorí sme radi skúšali hranice autority. Ale neboli sme problematickí v tom zmysle, že by sme teraz zapaľovali učebňu. Skôr nás zaujímalo, kam až nás učitelia pustia. Aký humor si môžem dovoliť s týmto učiteľom?
Pamätám si napríklad, ako sme na stužkovej pripravili program so scénkami, kde sme parodovali situácie zo školy. Robili sme napríklad reálnu scénku z fyziky: raz som sa opýtal učiteľa, že prečo sa v rovnici pre výpočet dráhy pri zrýchlenom pohybe objaví jedna polovica. A on sa na 5 minút zasekol a pozeral sa na tabuľu. Tak sme sa ho v scénke snažili reštartovať ako počítač.
Pamätám si aj učiteľku biológie, ktorá sa nás spýtala, prečo sú semenníky umiestnené tam, kde sú. A ja som odpovedal, že aby boli poruke, keď ich treba. Našťastie to zobrala s humorom. Bolo krásne vidieť, ktorí učitelia mali zmysel pre humor a ktorí boli „zamrznutí“. Tí, ktorí boli zamrznutí, v nás vyvolávali strach. Tí ostatní nám dovolili tak zdravo a drzo skúšať, ale keď sme prekročili hranice, dali nám to jasne a právom pocítiť.
Akú rolu podľa vás hrá škola v živote dieťaťa?
Mám pocit, že veľmi dôležitá časť vzdelávania detí vôbec neprebieha v samotných predmetoch, ale v tom, ako škola formuje deti. A jeden z tých najdôležitejších aspektov školy je to, že keď máte 18 rokov, tak ste strávili obrovskú časť života zavretí v jednej triede s ľuďmi, ktorých ste si nevybrali. Niektorých máte radi, s inými nevychádzate a niektorí vás doslova vytáčajú.
A presne toto je pre život podľa mňa extrémne dôležité. Naučiť sa fungovať s ľuďmi, s ktorými nie vždy súhlasíte. V práci to bude presne rovnaké. V tíme budete mať kolegov, ktorí vám sadnú, a kolegov, ktorí nie. A škola by vás mala naučiť, ako s tým narábať.
Aké vlastnosti majú podľa vás výborní a kvalitní učitelia?
Úlohou každého učiteľa je podľa mňa v prvom rade vzbudiť v žiakovi nadšenie. Ak žiak nie je nadšený, bude sa do učenia len nútiť a bude to vnímať ako prekážku. Ja rozlišujem dva typy učenia: učenie s uzavretým koncom a učenie s otvoreným koncom. Uzavreté učenie je také, že mám test, viem, čo ma na ňom čaká, naučím sa vzorce, postupy, napíšem písomku, dostanem jednotku a o dva týždne som všetko zabudol. Je to nudné a mechanické učenie.
Učenie s otvoreným koncom je presný opak. Nie je úplne jasne dané, kam sa dostaneme. Sú tam základné veci, ktoré musíme zvládnuť, ale potom je už na žiakovi, ktorým smerom sa chce rozvíjať. Zrazu žiak nemá pocit, že sa učí, ale že sa zabáva a objavuje.
O učiteľoch koluje veľa mýtov. Je nejaký, ktorý vás obzvlášť hnevá a chceli by ste ho vyvrátiť?
Pre mňa je najväčší mýtus to, že učitelia pracujú málo. Že odučia 5 – 6 hodín denne a majú veľa prestávok na kávičku. Dobrí učitelia sa na hodiny musia veľa pripravovať aj po tom, čo skončí vyučovanie. Musia riešiť administratívu alebo pripravovať vzdelávacie materiály tak, aby boli aktuálne. Napríklad, som fyzikár a na Slovensku sa spúšťa nová jadrová elektráreň, tak to chcem hneď zapracovať do učiva, aby žiaci nemali pocit, že sa učia izolované poznatky. Toto všetko zaberá čas.
