Ivo Gábriš popularizuje chémiu cez instagramový profil Vedecké okienko a popri tom učí na strednej škole. Učiteľstvo preňho síce nebola láska na prvý pohľad, no dnes ukazuje, ako chémia preniká do nášho každodenného života.
Ako si spomínate na svoje školské časy? Aký ste boli žiak?
Zo základnej školy som odišiel už po štvrtom ročníku na osemročné gymnázium. ZŠ bola krátka, ale našiel som si tam priateľstvá na celý život. Na gymnáziu som bol skôr priemerný žiak, taký sivý, ničím výrazný ani extra kreatívny.
Kto alebo čo vás nakoplo k štúdiu učiteľstva? Bol za tým konkrétny človek alebo skôr životná skúsenosť?
Úprimne, keby mi niekto počas strednej povedal, že zo mňa bude učiteľ, asi by som sa zasmial. Učiteľstvo som nikdy neplánoval. Mojou prvou voľbou bola medicína. Keď ma však neprijali, rozhodol som sa, že si dám „prestávkový“ rok na učiteľstve a potom sa prihlásim znova na medicínu. Nakoniec som to neurobil a zostal som.
Čo sa stalo?
Najprv som vlastne ani nešiel na učiteľstvo. Skončil som na bioinformatike, kde som študoval chémiu, biológiu a informatiku. Vydržal som rok, teda presnejšie jeden a pol semestra. Potom sme sa so školou „vzájomne rozlúčili“. Stále si nechcem priznať, že sa škola rozlúčila so mnou (smiech).
Ako ste sa teda dostali späť k učiteľstvu?
Rodičia mi vnukli myšlienku, či by som to nechcel skúsiť. Začal som nad tým premýšľať a uvedomil som si, že chémia a biológia mi vlastne dávajú zmysel a sú mi blízke. Nakoniec som šiel študovať do Česka. Pôvodne som ani tam nešiel s cieľom byť učiteľom, ale chcel som ísť do vedy, preto som si vybral prírodovedný odbor s pedagogickým minimom.
Kedy prišiel zlomový moment, keď ste si povedali: chcem byť učiteľ?
Počas písania bakalárky. Robil som na zaujímavých výskumných témach ako je meranie toxicity rastlín alebo práca s rakovinovými bunkami. Bolo to skvelé, ale uvedomil som si, že byť celý deň zavretý v laboratóriu nie je pre mňa. Ja som sa chcel „hrať“. Vedu som bral ako hru a nebol som dosť seriózny na to, aby som v nej pokračoval takto. Chcel som byť medzi ľuďmi a vysvetľovať im veci.
Cítili ste sa vtedy ako človek, ktorý má predpoklady byť učiteľom?
Vôbec nie. Uvedomil som si to až na prvých hodinách, keď ma doslova hodili do vody. Až tam mi začalo dochádzať, že by to mohlo fungovať.
Hovorí sa o vás, že k chémii ste mali blízko už odmalička – vraj aj vďaka vzťahu k prírode a skautingu. Je to pravda?
Úprimne, láska k chémii prišla až vtedy, keď som sa pripravoval na prijímačky na medicínu. Vtedy som ju prvýkrát naozaj pochopil a začala mi dávať zmysel. Biológia ma bavila tiež, ale bola z veľkej časti o bifľovaní. Chémia mi zrazu začala zapadať do reálneho sveta.
Prečo je podľa vás dôležité neustále podporovať záujem detí o chémiu?
Pretože chémia je všade okolo nás. Bez nej by sa nedalo nič vyrobiť a v bežnom živote sa jej nedá vyhnúť. Preto pojem, že niečo je „bez chémie” nedáva zmysel, pretože aj také jablko je zložené z chemických prvkov a zlúčenín.
Ako žiakom ukazujete, že chémia nie je len školský predmet, ale súčasť každodenného života?
Skvelým prepojením je napríklad výživa. Na strednej škole žiaci často začínajú cvičiť a práve biochémia im pomáha pochopiť, ako funguje telo, čo sú živiny, ako ich spracúvame, čo je mýtus a čo realita. Zrazu ich to začne zaujímať.
Ako motivujete študentov, ktorí povedia: „Načo mi to bude?“
Výhodou chémie sú demonštračné experimenty. Viem im niečo ukázať hneď. Neočakávam, že každý žiak sa bude chcieť stať chemikom, ale chcem, aby videli, že chémia je všade a že sa s ňou dajú robiť fakt cool veci.
Keby ste mali odporučiť jeden experiment, ktorý žiakom otvorí oči, ktorý by to bol?
Nedávno sme so žiakmi vyrábali raketové palivo a odpaľovali rakety. Vytlačili si plastovú raketu, mala asi 40 centimetrov a letela približne 300 metrov do vzduchu. Učili sme sa pritom o chemických zmesiach a zo zmesi cukru a dusičnanu draselného sme si vyrobili palivo do rakety a prepojili sme to s matematikou či fyzikou, napríklad výpočtom trajektórie rakety. Bol to krásny príklad prepojenia viacerých predmetov. Ale doma to prosím neskúšajte (smiech).
Ďalší odvážny experiment bol flashbank – zábleskový granát. Išlo o zmes horčíka so striebrom. Za pomoci vody sme zmes odpálili a vydala dosť silnú bielu žiaru. Takto sme si ukázali, ako fungovali v minulosti veľké fotografické blesky.
Ako vyzerá vaša hodina chémie?
Každá je iná a záleží aj od toho, ako som sa vyspal. Začínajúcim učiteľom by som odkázal, že je úplne v poriadku mať na začiatku prezentáciu a ísť podľa nej. Hodiny nemusia byť hneď dokonalé. Časom zistia, čo na ktorú triedu funguje. Dôležitá je podľa mňa autenticita učiteľa a aké metódy mu sedia. Niekomu sedí viac vysvetľovanie, iný je doma v zážitkovom vzdelávaní. Radšej nech robí to, v čom sa cíti prirodzene. Ja sa cítim najlepšie v zážitkovom vzdelávaní.
Aké zážitkové metódy využívate?
So žiakmi skúšam často bádateľskú metódu, kde im nedám presný postup. Majú na veci prísť sami.
Ako na to reagovali žiaci?
Na začiatku bol úplný chaos (smiech). Keď sú žiaci zvyknutí mať vždy postup, teda idú podľa a, b, c, d a zrazu to nemajú, tak sú prirodzene stratení. Prvá aktivita takmer nikdy nevyšla. Ale to je v poriadku, pretože učenie nie je len o známkach. Keď im poviem, že aktivita nie je na známky, tak sa uvoľnia a začnú skúšať. Cesta je cieľ a je normálne, že nie každý príde na všetko hneď.
Aké vlastnosti by podľa vás mal mať učiteľ a učiteľka 21. storočia?
Určite schopnosť vnímať individuálne potreby žiakov a zmieriť sa s tým, že nie každý bude jednotkár a nie každý bude milovať môj predmet. Ale každý by mal rozumieť svetu okolo seba.
Ako majú na vás spomínať vaši žiaci aj o desať rokov?
Ako na Majstra N. Ako na učiteľa, ktorého hodiny si pamätajú vďaka zážitkom.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí uvažujú o učiteľstve?
Je to veľmi naplňujúca práca a zámerne by som to nenazval poslaním, pretože ani ja som nevedel odmalička, že to chcem robiť. Ďalej by som odkázal budúcim učiteľom, že nemusia mať dokonalé hodiny a plán do poslednej minúty. Najdôležitejšie je spoznať žiakov, zaujímať sa o nich a nebáť sa, že nie všetko vyjde presne podľa plánu.
